Príhovor riaditeľa Saplinq, o.z. Róberta Furiela na proteste Slovensko je Európa
21. marec 2025, Košice
Nenávisť zabíja. Zabíjala pred dvoma rokmi pred barom Tepláreň. Zabíjala pred dvoma týždňami. Zabíja každý deň, keď LGBTI+ ľudia musia počúvať z úst politikov a politčiek, že sme menejcenní a menejcenné. Že nie sme hodné rovnakých práv. Že sme rovnaká pliaga ako korupcia. Nenávisť v nás zabíja chuť žiť tu, na Slovensku. Nenávisť v nás zabíja chuť žit.
A predsa, my sa zabiť nenecháme. Naša láska, naša radosť, naša hrdosť je nezničiteľná. Toto miesto má pre mňa špeciálny význam. Práve na tomto mieste som v roku 2013 davu sotva tridsiatich trochu vystrašených ľudí vysvetľoval, že má zmysel byť odvážni a postaviť sa za seba. I keď za nami hučala stovka kotlebovcov, ktorých od nás oddeľovala polícia. Bol september, bol prvý PRIDE v Košiciach, sprievod sme ukončili v ešte ošarpanej Tabačke a naše kroky sa zapísali do histórie.
Je to história večného boja proti útlaku, ktorým generácie kvír ľudí čelili. Raz úspešnejšie, raz menej, ale vždy sme prežili, vždy sme si dokázali vyvzdorovať priestor, v ktorom sme ľuďmi hodnými lásky a rešpektu.
Ľudia ako my, ale i iné menšiny, sú zároveň nechcenými indikátormi stavu demokracie v krajine ako takej. Vždy, keď vládna moc už nevie zakryť svoju neschopnosť, svoje prešľapy a svoju korupciu, útočí na menšiny. Útočí aj na nás. Sme pravidelným terčom vo voľbách, ktoré s nami nemajú nič spoločné. Sme terčami aj mimo volieb, ako napríklad v Maďarsku, kde vláda Viktora Orbána nehanebne siahla na základné ústavné právo — pokojne sa zhromažďovať.
A ak to prejde jemu, určite sa o to pokúsi aj ten, ktorého inicály nosím. A on to skúša už teraz, vláda Roberta Fica namiesto toho, aby riešila katastrofálny stav už pomaly všetkého v tejto krajine, ďalej útočí na tých, ktorí len chcú pokojne žiť svoje životy. Nemá dosť poslancov na otvorenie schôdze, ale pokojne predloží návrh ústavného zákona, ktorý skomplikuje život transrodovým ľuďom a už teraz v nás zabíja chuť tešiť sa na nový deň.
Nie je v tom však sám. Aj iné političky a politici z takzvaného demokratického spektra mu dláždili cestu, toto žiaľ nie je prvá dávka nenávisti, ktorá sa na nás vyvalila. Priveľa ľudí, ktorí sedia v parlamente, však stále nepochopili základnú vec — byť na Západe, byť západom, tým mýtickým ideálom, kde cesty nemajú výtlky a nemocnice pleseň, znamená aj rešpektovať, prijímať a obraňovať ľudí, ako som ja — lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových, intersex či iných kvír ľudí.
Som aktivista, človek, ktorý svoj život zasvätil zmene, nechcem vám tu len rétoricky vykladať, aké je to všetko zlé. Lebo história aj mojich ľudí nás učí, že zmena je možná. Každý a každá z nás môže niečo urobiť, aby nenávisť zabíjala menej. Vypichnem aspoň zopár, i keď je ich isto viac:
Vidím tu ľudí, ktorým na Slovensku záleží podobne ako mne. Aj vďaka vám verím, že sa raz dožijem krajiny, v ktorej sa nám bude spolu žiť dobre.
A predsa, my sa zabiť nenecháme. Naša láska, naša radosť, naša hrdosť je nezničiteľná. Toto miesto má pre mňa špeciálny význam. Práve na tomto mieste som v roku 2013 davu sotva tridsiatich trochu vystrašených ľudí vysvetľoval, že má zmysel byť odvážni a postaviť sa za seba. I keď za nami hučala stovka kotlebovcov, ktorých od nás oddeľovala polícia. Bol september, bol prvý PRIDE v Košiciach, sprievod sme ukončili v ešte ošarpanej Tabačke a naše kroky sa zapísali do histórie.
Je to história večného boja proti útlaku, ktorým generácie kvír ľudí čelili. Raz úspešnejšie, raz menej, ale vždy sme prežili, vždy sme si dokázali vyvzdorovať priestor, v ktorom sme ľuďmi hodnými lásky a rešpektu.
Ľudia ako my, ale i iné menšiny, sú zároveň nechcenými indikátormi stavu demokracie v krajine ako takej. Vždy, keď vládna moc už nevie zakryť svoju neschopnosť, svoje prešľapy a svoju korupciu, útočí na menšiny. Útočí aj na nás. Sme pravidelným terčom vo voľbách, ktoré s nami nemajú nič spoločné. Sme terčami aj mimo volieb, ako napríklad v Maďarsku, kde vláda Viktora Orbána nehanebne siahla na základné ústavné právo — pokojne sa zhromažďovať.
A ak to prejde jemu, určite sa o to pokúsi aj ten, ktorého inicály nosím. A on to skúša už teraz, vláda Roberta Fica namiesto toho, aby riešila katastrofálny stav už pomaly všetkého v tejto krajine, ďalej útočí na tých, ktorí len chcú pokojne žiť svoje životy. Nemá dosť poslancov na otvorenie schôdze, ale pokojne predloží návrh ústavného zákona, ktorý skomplikuje život transrodovým ľuďom a už teraz v nás zabíja chuť tešiť sa na nový deň.
Nie je v tom však sám. Aj iné političky a politici z takzvaného demokratického spektra mu dláždili cestu, toto žiaľ nie je prvá dávka nenávisti, ktorá sa na nás vyvalila. Priveľa ľudí, ktorí sedia v parlamente, však stále nepochopili základnú vec — byť na Západe, byť západom, tým mýtickým ideálom, kde cesty nemajú výtlky a nemocnice pleseň, znamená aj rešpektovať, prijímať a obraňovať ľudí, ako som ja — lesby, gejov, bisexuálnych, transrodových, intersex či iných kvír ľudí.
Som aktivista, človek, ktorý svoj život zasvätil zmene, nechcem vám tu len rétoricky vykladať, aké je to všetko zlé. Lebo história aj mojich ľudí nás učí, že zmena je možná. Každý a každá z nás môže niečo urobiť, aby nenávisť zabíjala menej. Vypichnem aspoň zopár, i keď je ich isto viac:
- dávajte najavo svoju podporu LGBTI+ ľuďom, zaobstarajte si vlajku alebo stužku a noste ich. Pridajte sa k nám na Pride sprievode. Vaša viditeľná podpora zaháňa chmáry v našich životoch.
- nedovoľte nenávisti, aby sa šírila. Zahriaknite nevhodný vtip, vysvetlite svojmu dieťaťu alebo príbuznej, že aj my sme ľudia, i keď niekedy žijeme trochu inak. A že je to tak dobre, lebo rozmanitosť nás všetkých obohacuje.
- využite svoj hlas, nevoľte politikov a političky, ktorí sa nás nevedia ani zastať. Vytrvajte vo svojom úsilí spoločne deklarovať, že Slovensko patrí do 21. storočia, že slovensko patrí na Západ.
Vidím tu ľudí, ktorým na Slovensku záleží podobne ako mne. Aj vďaka vám verím, že sa raz dožijem krajiny, v ktorej sa nám bude spolu žiť dobre.